Sviatok stretnutia Pána

Sviatok sa začína sláviť v Jeruzaleme až v druhej polovici 4. storočia. Prvú zmienku o tom podáva pútnička Etéria vo svojom denníku, kde ho nazýva štyridsiatym dňom po Bohozjavení. Postupne sa z Jeruzalema rozširoval na celý Východ.

Traduje sa, že pápež Sergius na konci 7.storočia zaviedol zvyk posväcovania sviečok, v ktorých vidíme ochranu pred rozličnými živelnými pohromami a nebezpečenstvami. Táto prax už ale existovala v Alexandrii, kde sv. Cyril Alexandrijský ešte v roku 444 spomína obyčaj prinášať v tento deň sviečky do chrámu.

Duch bohoslužieb sviatku je rovnaký, ako na sviatok Kristovho narodenia a Bohozjavenia: hlavnou myšlienkou je osláviť zjavenie sa Boha na zemi, zvelebovať Kristovo božstvo a vzdať úctu Prečistej Panne Márii, ako Matke Božej.

Pri slávení tohto sviatku vystupuje do popredia jedna dôležitá skutočnosť a to tá, že rodičia chcú zasvätiť Dieťa Pánovi vo svätyni jeho božskej, nevýslovnej Prítomnosti. Znakom čoho je obeta, ktorou sa Syn daruje nebeskému Otcovi v spoločenstve lásky. Toto je prvé a podstatné Stretnutie, Otca so Synom, ktoré sa uskutočňuje v ten istý deň, kedy aj ďalšie stretnutia. Týmto sviatkom si pripomíname túto dôležitú skutočnosť. Neskôr sa v Lukášovom evanjeliu môžeme dočítať, ako dvanásťročný Ježiš vysvetľuje svojim rodičom, že takého božie Stretnutie je stále, kde On, Boží Syn, má byť navždy v prítomnosti svojho Otca.