Mikuláš z Myry

O jeho narodení nevieme veľa, ani len presný rok nevieme. Udáva sa narodenie v rozpätí rokoch 250-272, v meste Patara, na južnom pobreží Malej Ázie, v dnešnom Turecku. Jeho rodičia boli dobrí kresťania, otec Eufemius bol mužom bohatým, ale mimoriadne zbožným a milosrdným a matka Anna bola sestra Mikuláša, bývalého myrského arcibiskupa. Dieťaťu sa veľmi potešili, pretože už dlho žili v manželstve a nemohli mať deti. Že ich napokon Pán Boh požehnal, bolo pre nich veľkým šťastím a radosťou. Jeho životopisci hovoria, že už od mladosti bolo v ňom vidieť niečo zvláštneho. Je to aj pochopiteľné, veď žil medzi pohanskými chlapcami, od ktorých sa líšil úprimnou zbožnosťou a skromnosťou. Úsmevom si podmaňoval mladé duše, vyhľadal ich a privádzal na cestu zbožnosti a čistého života. To isté robil aj ako dospelý. Práve z tohto dôvodu dostal titul miláčika a ochrancu detí. Povesť o jeho nádhernom živote budila pozornosť duchovenstva a bolo prianím všetkých, aby sa stal kňazom. Rodičia sa postarali o jeho dobrú výchovu a vzdelanie a bol na túto cestu pripravený aj cnostným životom. S radosťou čítaval Sväté písmo a iné náboženské knihy. Duchovný stav považoval za nevýslovné vyznamenanie. Keď sa stal kňazom, konal ešte väčšie umŕtvovanie. Po smrti rodičov Mikuláš potajomky rozdával svoj majetok chudobným. Keď sa dozvedel, že istý otec je vo veľkej biede a chcel preto zapredať nevinnosť svojich dcér, cez oblok hodil bedárovi tri značné sumy peňazí, ktoré otcovi umožnili dať dcéram slušné veno a dobre ich vydať. Ľud napokon odhalil veľkodušného dobrodincu. Aby ušiel pred ľudskou slávou, odišiel sv. Mikuláš do Svätej zeme. Na spiatočnej ceste si ho zvolili veriaci z mesta Myra za svojho biskupa. Aj ako biskup ostal Mikuláš verný svojej štedrosti. Podporoval núdznych a zastával sa nevinne prenasledovaných. Za Diokleciánovho prenasledovania bol uväznený a neskôr ho poslali do vyhnanstva. Niektorí životopisci sa domnievajú, že to bolo na Kryme. V roku 311 vydal cisár Galérius dekrét, ktorým bolo zastavené kruté prenasledovanie kresťanov. Aj sv. Mikuláš sa mohol vrátiť do svojho biskupského sídla. Po zjednotení rímskej ríše bol zvolaný prvý cirkevný snem do Nicey v roku 325. Jeho cieľom bolo predovšetkým teologicky vyvrátiť Áriovo učenie a obhájiť rovnosť troch Božských osôb. Hoci nemáme výslovných správ, viacerí sa domnievajú, že i sv. Mikuláš sa zúčastnil tohto cirkevného snemu. Usudzujú to i z toho, že svätec sa znázorňuje s troma zlatými guľami, ktoré majú znázorňovať tri Božské osoby. Sv. Mikuláš bol veľkým obhajcom dôstojnosti Bohorodičky proti Áriovi, ktorý tvrdil, že Panna Mária neporodila Bohočloveka, ale len človeka. Keď vo Veľkej Frýgii vypukla vzbura a svoje korene zapustila aj do mesta Myry, svätec vystavuje svoj život nebezpečenstvu, ide k veliteľovi cisárskeho vojska a k predstaveným mesta. Dáva podmienky zmierenia a privádza do súladu obidve stránky. Toto počínanie nebolo na pokorenie, ani veliteľov cisárskeho vojska, ani predstaviteľov samého mesta. Miloval svojich blížnych, ako seba samého a k nepriateľom prechovával tiež veľkú lásku. Niektoré životopisy hovoria, ako svätý biskup dosiahol oslobodenie troch nevinne na smrť odsúdených dôstojníkov, ako zachránil stroskotaných námorníkov, ako odvrátil od svojho mesta hlad, ako vzkriesil zabitých klerikov. Napriek všetkej kritickej obozretnosti a výhradám, treba pripustiť, že v postave mýrskeho biskupa muselo ísť o výnimočnú osobnosť, ktorá vyvolala nezvyčajnú pozornosť a úctu. Svätý Mikuláš zomrel niekedy medzi rokmi 345-352. Pochovali ho v mýrskom chráme, kde boli jeho telesné pozostatky až do roku 1087. Vtedy ich ukoristila zvláštna výprava z juhotalianskeho prístavného mesta Bari, ktorá ich priviezla do svojho mesta. Tam vystavili svätcovi nový Chrám sv. Mikuláša a uložili do neho jeho telesné pozostatky. Odvtedy sa sv. Mikuláš z Myry nazýva aj sv. Mikuláš z Bari. Pamiatka jeho smrti – narodenia pre nebo – sa slávi 6. decembra. Aj teraz tisíce pútnikov putuje k jeho hrobu, kde dosahujú vyslyšania a kde sú svedkami aj zázrakov divotvorcu. V Uhorsku sa slávila jeho pamiatka v prvých storočiach tamojšieho kresťanstva. Od roku 1092 sa stáva 6. december sviatkom pre celé Uhorsko. Vo východnej, byzantskej cirkvi jeho obraz nechýba na žiadnom ikonostase v chráme.