farnosť Jakubany

História sviatku Povýšenia úctyhodného a životodarného kríža nad celým svetom

Sviatok Povýšenia svätého Kríža patrí s najstarším sviatkom východnej cirkvi. Historici východnej cirkvi sa zhodujú v tom, že predovšetkým dve hlavné udalosti boli podnetom k ustanoveniu tohto sviatku: nájdenie svätého Kríža Pánovho v 4. stor. a navrátenie tohto kríža z Perzie v 7. stor.

Drevo svätého Kríža, na ktorom zomrel Náš Pán Ježiš Kristus, našla podľa prastarej kresťanskej tradície sv. Helena (+ 330), matka cisára Konštantína Veľkého r. 326. Cisár Konštantín, ktorý vydaním Milánskeho ediktu legalizoval kresťanské náboženstvo, sa po prvom všeobecnom sneme v Nicei rozhodol, že dá postaviť kresťanský chrám-baziliku na jeruzalemskej Golgote, na mieste Kristovho utrpenia. Roku 326 prišla do Jeruzalema sv. Helena a na jej príkaz bol zbúraný Venušin chrám, postavený na Golgote za cisára Hadriána. Po odkrytí Golgoty sa podarilo nájsť aj jamu s troma krížmi a nápisom, ktorý bol podľa evanjelistov umiestený na Kristovom kríži. Keďže sa nedalo určiť, ktorý z troch krížov patril Ježišovi, jeruzalemský patriarcha Makarios prikázal, aby nájdené ostatky troch krížov priložili postupne k telu istej chorej ženy. Po priložení Kristovho kríža chorá žena ozdravela, a to bol dôkaz, že práve na tomto kríži zomrel Kristus. Patriarcha Makarios potom šiel aj s krížom na Golgotu, kde bolo drevo kríža vyzdvihnuté k verejnej úcte.

O deväť rokov neskôr, 13. septembra r. 335 sa konala slávnostná posviacka Konštantínovej Baziliky Pánovho Vzkriesenia, postavenej na mieste Kristovho hrobu. Nasledujúci deň 14. septembra sa konalo vyzdvihnutie dreva svätého Kríža. Počas povýšenia ľud neustále spieval Pane zmiluj sa. Odvtedy východná cirkev slávi každoročne 13. septembra spomienku na posviacku Chrámu Pánovho Vzkriesenia a 14. septembra Sviatok Povýšenia svätého Kríža. Slávnosti trvali celý týždeň. Časť relikvií svätého Kríža krátko po nájdení poslali do Ríma, kde sú dodnes uložené v Bazilike svätého Kríža.

Druhá významná udalosť, ktorá rozšírila sviatok na východe i západe bolo navrátenie svätého Kríža z Perzského vyhnanstva. Perzský kráľ Chozroes v r. 614 dobil Jeruzalem a odviedol do perzského vyhnanstva veľkú časť kresťanov i patriarchu Zachariáša. Do svojho hlavného mesta Kresyfon odniesol aj relikviár Pánovho kríža. Byzantská východorímska ríša bola totiž v tom období vnútorne oslabená.

V roku 628 však cisár Heraklios zvíťazil nad Peržanmi a získal svätý Kríž späť. V roku 630 ho potom priniesol do Jeruzalemského chrámu, kde sa 14. septembra uskutočnilo druhé slávnostné povýšenie svätého Kríža. Odvtedy má sviatok pomenovanie – nad celým svetom (vsemirnoje). Cisár Heraklios však o niekoľko rokov prikázal preniesť ostatky svätého Kríža do Konštantinopolu, pretože Jeruzalem ohrozovali Arabi.

Zdroj: grkatba

Narodenie presvätej Bohorodičky alebo Narodenie našej presvätej Vládkyne, Bohorodičky Márie, vždy Panny je jedným z dvanástich veľkých cirkevných sviatkov vo východných cirkvách a slávi sa 8. septembra ako prvý veľký sviatok liturgického roka. Svätí sa narodenie Márie rodičom svätým Joachimovi a Anne. Jeho základom je informácia v Jakubovom protoevanjeliu o tom, že Máriini rodičia Joachim a Anna boli dlho bezdetní a hoci to bolo považované za prekliatie, neupadali na duchu a modlili sa.  Podľa tradície už v 4. storočí dala sv. Helena vybudovať v Jeruzaleme chrám na počesť Narodenia Presvätej Bohorodičky a sviatok sa spomína v liturgickom kalendári už za  pápeža Gelásia (492-496).

V spevoch tohto sviatku sú Joachim a Anna videní ako opak Adama a Evy. Toto objasňuje význam vykresleného: ľudská prirodzenosť sa cez naše hriechy stala neplodnou, takže sa už nijakým spôsobom nedokáže sama spasiť. Keď napriek tomu dostane Božie narodenie, potom len preto, lebo sám Boh sa jej ujíma cez zázrak svojej milosti a odstraňuje jej neplodnosť.

Slávnostne slávenie sviatku Zosnutia presvätej Bohorodičky sa v priebehu šiesteho storočia rozšírilo na celý Východ. Keďže sa tento sviatok slávil v rôznych dňoch, cisár Maurikios (582 – 602) nariadil, že v celej Byzantskej ríši sa tento sviatok bude sláviť 15. augusta pod názvom Zosnutie (po grécky Koimesis, po cirkevnoslovansky Uspenije, porov. 1 Sol 4, 14). Sv. Modest Jeruzalemský († 634), ktorému sa pripisuje najstaršia zachovaná homília na sviatok Zosnutia, plne prijal jeruzalemskú tradíciu o Máriinom zázračnom odchode a nanebovzatí jej prečistého tela (porov. Migne, PG 86, 3277nn.).

 „Zo starobylej a najspoľahlivejšej tradície sme sa dozvedeli, že v čase slávneho zosnutia Božej Matky sa v Jeruzaleme zišla celá skupina apoštolov. A tak, za spevu božských a nebeských chvál, zverili jej svätú dušu do Božích rúk a jej telo, ktoré počalo Boha, odniesli v sprievode do Getsemanskej záhrady a tam ho uložili do malého hrobu.

Tri dni zbor anjelov spieval nad jej hrobom. Po troch dňoch, keď konečne dorazil sv. Tomáš (bol neprítomný a túžil uctiť si telo, ktoré porodilo Krista Boha), oni (apoštoli) otvorili hrob a nenašli ani stopy po jej požehnanom tele. Apoštoli vzali vôňou nasiaknuté plachty, ktorými bolo telo zabalené, a uzavreli hrob. Apoštoli žasli pri tomto tajomstve a mohli zmýšľať len tak, že Ten, ktorému sa páčilo narodiť sa v tele z nej, Pán slávy, si želal, aby po jej odchode z tohto života bolo jej nepoškvrnené a prečisté telo poctené neporušiteľnosťou a prenesené (do neba) ešte pred všeobecným vzkriesením mŕtvych“ (porov. Cyril Skytopolský, Dejiny sv. Eutýmia III, 40, napísané okolo r. 515).

Refrén 9. irmosu

„Anjeli, ktorí boli svedkami Zosnutia Prečistej (Bohorodičky), boli ohromení úžasom, keď videli Pannu, ako vystupuje zo zeme do neba.“

Zdroj: grkatba

„Sväté premenenie nášho Pána, Boha a Spasiteľa Ježiša Krista“ je jedným z dvanástich veľkých sviatkov v gréckokatolíckej cirkvi. Slávi sa 6. augusta, ale má aj deň predsviatku (5. august) a obdobie posviatku (do 13. augusta).

Na vrchu (ktorý cirkevná tradícia stotožňuje s Táborom) Ježiš „ukázal slávu svojho božstva“, aby „živo predstavil svoje vzkriesenie“ a „dokázal nádheru svojho vzkriesenia“ . Anticipáciou svojho zmŕtvychvstania chcel Ježiš posilniť vieru najbližších učeníkov, „aby sa nepohoršili nad jeho smrťou na kríži“, „aby neklesli, až uzrú Pánovo utrpenie“.

Pri Pánovom premenení sa zjavila celá Trojica, „v žiarivom oblaku zjavil sa Duch Svätý a bolo počuť Otcov hlas“. „Kristus, od vekov žiariaci pred slnkom, žil na zemi v tele ako človek. Pred svojím umučením na kríži odkryl obraz božskej veleby. Dnes na vrchu Tábore tajomne zobrazuje Trojicu… Poďte, vystúpme na Pánov vrch, do domu nášho Boha. Uvidíme slávu jeho premenenia; on má slávu jednorodeného od Otca. Prijmime svetlo zo svetla. S povzneseným duchom večne oslavujme najsvätejšiu Trojicu“.

Zdroj: www.lumen.sk sviatok-premenenia-pana

Svätí, slávni a všechválni najvyšší apoštoli Peter a Pavol sú svätci, na ktorých stojí základ cirkvi a ohlasovanie evanjelia všetkým národom. Obidvaja apoštoli mali výnimočné postavenie v aspoštolskom zbore a prvotnej Cirkvi.

V osobách sv. apoštolov Petra a Pavla  vidíme prácu všetkých apoštolov, ale týchto oslavujeme zvlášť, lebo si to zaslúžili za svoju veľkú horlivosť, obetavosť a utrpenie, ktoré prežili pri šírení kresťanstva. Všetci apoštoli, okrem apoštola Pavla, boli „svedkami“ pozemského života Ježiša Krista.

O živote a činnosti sv. Petra a Pavla. sa zachovali pomerne obšírne historické údaje (v evanjeliách, v Skutkoch apoštolov, v spisoch cirkevných Otcov a apologétov).

Vzhľadom na ich veľký význam v Cirkvi sa vlastne začala od okamihu ich smrti. Ich hroby a ostatky boli kresťanom dôverne známe, tešili sa veľkej úcte hneď sa stali predmetom osobitnej úcty. V roku 258 ich kresťania ukryli v katakombách sv. Sebastiána, odtiaľ ich v 4. storočí slávnostne preniesli do baziliky, ktorú dal na mieste Petrovho umučenia postaviť cisár Konštantín.

Zdroj: www.grkathe.sk