farnosť Jakubany

Sviatok Pánovho Nanebovstúpenia pripadá vždy na štvrtok 40. dňa po Kristovom Vzkriesení. Je to jeden z veľkých Pánových sviatkov a má deväť dní poprazdenstva. Obsah sviatku tvorí udalosť Kristovho vystúpenia do neba a jej význam pre Krista i pre nás. Sv. Ján Zlatoústy vo svojej homílii na nanebovstúpenie hovorí: „Dnes je ľudský rod úplne zmierený s Bohom. Zmizol dávny a vražedný boj. My, ktorí sme neboli hodní života na zemi – vystúpili sme do neba. Dnes sa stávame dedičmi Božieho kráľovstva, my, čo si nezaslúžime ani pozemské, vystupujeme do neba a získavame za dedičstvo prestol kráľ a Pána. Ľudská prirodzenosť, pred ktorou cherubín strážil raj, bola pozdvihnutá nad všetkých cherubínov.

V prameňoch prvých troch storočí nie je nijaká zmienka o tomto sviatku. Nespomína ho ani cirkevný spisovateľ Origenes (+ okolo r. 251), ktorý vymenúva kresťanské sviatky v ôsmej knihe svojho diela „Contra Celsus“. Znalci obradu sú toho názoru, že v prvých troch storočiach sa slávil tento sviatok spolu so sviatkom Zostúpenia Svätého Ducha. Silvia Aquitánska nenazýva tento sviatok Nanebovstúpenie, ale len „štyridsiatym dňom po Pasche“.

V 4. stor. sa sviatok Pánovho nanebovstúpenia stáva všeobecne známym.

Christos voskrese!

Drahí bratia a sestry,

v tento radostný a požehnaný čas Paschy vám zo srdca prajem, aby svetlo vzkrieseného Krista naplnilo vaše srdcia pokojom, nádejou a láskou. Nech víťazstvo života nad smrťou posilňuje vašu vieru, upevňuje vašu nádej a vedie vás po cestách pravdy.

Nech vás Zmŕtvychvstalý Pán obdarí hojnosťou svojich milostí, ochraňuje vaše rodiny a napĺňa vaše dni radosťou, pokojom a duchovnou silou.

Požehnané a milostiplné sviatky Paschy!

Christos voskrese! Voistinu voskrese!

V byzantskom obrade obdobia pôstu,  pre Paschou, je známy ako Veľký pôst. Nazýva sa Veľký pôst nielen pre svoju dĺžku (sedem týždňov), ale hlavne pre svoj význam pre duchovnú obnovu veriacich. V cirkevnej slovančine sa Veľký pôst nazýva Svjata Četyredesiatnica, čo znamená Svätá Štyridsiatnica. Veľký pôst možno opísať ako štyridsaťdňové obdobie modlitby, pokánia a duchovných cvičení v príprave na správne slávenie Paschy.

Veľký pôst, ako ho poznáme dnes, je výsledkom veľmi zložitého historického vývoja, ktorého nie všetky etapy boli dosiaľ dostatočne objasnené. Zdá sa, že v druhom storočí Cirkev poznala len veľmi krátky pôst (jeden alebo dva dni) pred Paschou. V treťom storočí sa pôst pred Paschou rozšíril na celý týždeň, ktorý poznáme pod názvom Strastný alebo Svätý týždeň.

Podľa byzantskej tradície sa pôstna disciplína skladá z troch samostatných častí; 1. telesný alebo vonkajší pôst, ktorý zahŕňa zdržiavanie od určitých jedál, nápojov a zábavy; 2. duchovný alebo vnútorný pôst, ktorý pozostáva zo zdržiavania sa „všetkého zla“ – hriechu; 3. duchovná obnova, ktorá sa dosahuje praktizovaním čností a dobrých skutkov.

Telesný pôst, nazývaný aj asketický pôst, sa vyvinul najmä pod vplyvom mníšskej disciplíny a stal sa veľmi prísnym, ako to opisuje svätý Teodor Studita († 826): „Počas Veľkého pôstu jeme len raz denne, okolo deviatej hodiny (t. j. o 15:00 hod.), pričom konzumujeme iba suché jedlo a zeleninu bez oleja; nepijeme ani víno, s výnimkou soboty a nedele, keď je povolené jesť aj ryby. Počas Veľkého (Svätého) týždňa zachovávame, nakoľko je to možné, úplný pôst bez vína a oleja až do noci (Svätej) soboty.“ (porov. Chron. Katech. 9)

Svätý Teodor, ktorý dodržiaval umiernenú mníšsku disciplínu, dáva nasledovnú radu: „Čo sa týka množstva a kvality jedla, mal by si sa postiť toľko, koľko tvoje telo dokáže zniesť.“ (porov. Epištolár, 1. II, 135. list) Ten istý princíp by sa mal uplatňovať aj dnes, keďže naše pôstne pravidlá predpisujú len symbolický pôst.

Aby sa počas pôstu vytvorila atmosféra modlitby, Otcovia trvali na úplnej zdržanlivosti od všetkých druhov zábav, t. j. od hudby, tanca, večierkov počas pôstu (porov. Homília proti opilcom, 1 – 2), a svätý Ján Zlatoústy karhal tých, ktorí sa počas Veľkého pôstu „opovážili zúčastniť na konských dostihoch“ (porov. Homília na Genezis VI, 1). Tento bod pôstu by mal byť dnes zdôrazňovaný, keďže naše mladšie generácie sužuje mánia zabávania sa.

Duchovný alebo vnútorný pôst, ktorý spočíva v zdržanlivosti od všetkého zlého – najmä od ťažkého hriechu – je najpodstatnejšou časťou pôstu. Svätý Ján Zlatoústy učil, že „hodnota pôstu nespočíva ani tak v zdržanlivosti od jedla, ako skôr v upustení od hriešnych zvyklostí“ (porov. Homília o sochách III, 11).

Modlitba

„Keďže sme boli zranení hriechom, musíme ho liečiť pokáním. Ale pokánie bez pôstu je bezcenné. Nuž pôstom sa ospravedlňte pred Bohom!“

Svätý Bazil, Homília o Pôste I,

Zdroj: https://svetkrestanstva.postoj.sk/100280/svaeta-styridsiatnica-tradicny-zvyk-byzantskeho-obradu

Sviatok Stretnutia Pána má svoj pôvod v udalosti z Ježišovho života, ktorú opisuje evanjelista Lukáš (Lk 2, 22-40). Mojžišov zákon predpisoval, že každá žena po narodení chlapca nesmela 40 dní vojsť do chrámu, lebo v tomto čase sa považovala za nečistú. Toto obdobie štyridsiatich dní sa nazývalo dňami očisťovania. Po zakončení týchto dní prichádzala matka novonarodeného dieťaťa do chrámu a priniesla obetu, čím sa stávala (obradne) čistou.  Zároveň podľa zákona mala zasvätiť svojho prvorodeného Bohu.
Bohatšia žena mala pri tejto príležitosti obetovať jednoročného baránka na celostnú žertvu a mladého holúbka alebo hrdličku; ak bola chudobná, mala priniesť pár hrdličiek alebo dva holúbky. Prečistá Panna Mária ako Božia Matka sa nemusela podrobiť obradu očisťovania, lebo sa posvätila Kristovým narodením, ako hovorí kondák sviatku: „Kriste Bože, svojím narodením si posvätil život Panny (panenské lono)“. Napriek tomu, Mária v pokore splnila to, čo predpisoval zákon a priniesla na obetu pár hrdličiek.

Toto malé dieťa, ktoré dnes rodičia priniesli do chrámu, je predvečný Boh, ktorý dal Zákon Mojžišovi na hore Sinaj. Na stichirách lítie spievame: „Ten, čo dal na Sinaji Zákon skrze Mojžiša, dnes sa zjavil ako dieťa… Dnes sa podrobuje sinajským predpisom Zákonodarca, robí tak z čistej lásky k nám… Simeon berie dnes na ruky Pána slávy, ktorého Mojžiš videl na Sinaji oblakom zahaleného, keď od neho prijal dosky desatora… Dnes stvoriteľ neba i zeme spočíva na rukách starca Simeona“.

Sviatok sa (v západnom obrade) ľudovo nazýva Hromnice a spája sa s požehnaním hromničnej sviece, v ktorej vidíme ochranu pred rozličnými živelnými pohromami a nebezpečenstvami. Zavedenie svätenia hromničných sviečok sa pripisuje pápežovi Geláziovi r. 494. V tento deň sa v Katolíckej cirkvi slávi Deň zasväteného života.