farnosť Jakubany

Cirkev zvyčajne neoslavuje deň pozemského narodenia svätých, ale ich deň narodenia pre nebo – deň smrti. Výnimkou sú dvaja najväčší svätci v Cirkvi – Prečistá Panna Mária a sv. Ján Krstiteľ. Preto sa v liturgickom kalendári slávi nielen ich nebeské, ale aj ich pozemské narodenie.

Jeden z veľkých sviatkov, ktorý sa slávi začiatkom nášho cirkevného roku je sviatok Narodenia Presvätej Bohorodičky. Ide o veľmi radostný sviatok, lebo ako hovorí tropár, narodenie Bohorodičky „zvestovalo radosť celému svetu“, veď z nej zažiarilo „Slnko pravdy, Kristus, Boh náš“.

V rámci cirkevného roka je tento sviatok predobrazom sviatku Kristovho narodenia a ako hlavnú tému rozvíja myšlienku, že za našu spásu nevďačíme prirodzenej dobrote človeka, ale len božskej milosti, ktorá ako zázrak vnikla do našich dejín a zmenila ich. Táto skutočnosť sa vykresľuje aj obrazne tým, že rozprávanie sviatku vychádza z apokryfného Jakubovho protoevanjelia. V ňom sa spomína, že Joachim a Anna boli dlho bezdetní a veľmi preto trpeli, až sa na ich modlitby anjel zjavil Anne v záhrade a postiacemu sa Joachimovi v púšti a prisľúbil im požehnané potomstvo. Nato bol zrušená Annina neplodnosť a počala Máriu, Bohorodičku. V spevoch tohto sviatku sú Joachim a Anna videní ako opak Adama a Evy. Toto objasňuje význam vykresleného: ľudská prirodzenosť sa cez naše hriechy stala neplodnou, takže sa už nijakým spôsobom nedokáže sama spasiť. Keď napriek tomu dostane Božie narodenie, potom len preto, lebo sám Boh sa jej ujíma cez zázrak svojej milosti a odstraňuje jej neplodnosť. To znamená, že sviatok Narodenia Božej Matky je vo svojom najvlastnejšom, najhlbšom význame Pánovým sviatkom a chváli zázrak prijatia a spásenia našej skazenej prirodzenosti naším Pánom a Bohom Ježišom Kristom. (Sergius Heitz: Mysterium der Anbetung 1).