V osobách sv. apoštolov Petra a Pavla vidíme prácu všetkých apoštolov, ale týchto oslavujeme zvlášť, lebo si to zaslúžili za svoju veľkú horlivosť, obetavosť a utrpenie, ktoré prežili pri šírení kresťanstva. Všetci apoštoli, okrem apoštola Pavla, boli “svedkami” pozemského života Ježiša Krista. O živote a činnosti sv. Petra a Pavla. sa zachovali pomerne obšírne historické údaje (v evanjeliách, v Skutkoch apoštolov, v spisoch cirkevných Otcov a apologétov).
Sv. Peter (pôvodné meno Šimon zmenil po Ježišovom pozvaní za “rybára ľudí” na Peter – Skala) bol vždy v blízkosti Ježiša Krista počas jeho pozemského účinkovania. Je svedkom jeho premenenia na hore Tábor, v mene všetkých apoštolov vyznáva jeho božstvo, so svätým Jánom pripravuje veľkonočnú večeru a Pán za seba i za neho zaplatil chrámovú daň.
Sv. Pavol (pôvodné meno Šavol) nepatril k dvanástim vyvoleným a povolaným apoštolom. Za svoju horlivosť a obetavosť dostal titul apoštol. Jediný z apoštolov mal vysoké vzdelanie a bol rímskym občanom.
Úcta svätých apoštolov vzhľadom na ich veľký význam v Cirkvi sa vlastne začala od okamihu ich smrti. Ich hroby boli kresťanom dôverne známe a tešili sa veľkej úcte. Dosvedčuje to aj skutočnosť, že v 4. storočí je ich úcta rozšírená tak na Východe, ako aj na Západe. V roku 258 ich kresťania ukryli v katakombách sv. Sebastiána, odtiaľ ich v 4. storočí slávnostne preniesli do baziliky, ktorú dal na mieste Petrovho umučenia postaviť cisár Konštantín.