farnosť Jakubany

„Štyridsiaty deň po Bohozjavení sa tu slávi ozaj veľkými a slávnostnými obradmi.“ Takto nám v druhej polovici 4. storočia pútnička Egeria podáva svedectvo o slávení sviatku Stretnutia Pána v Bazilike Vzkriesenia v Jeruzaleme, s ohlasovaním evanjelia podľa Lukáša

Názvom „stretnutie“ (ὑπαπαντὴ) chce byzantská cirkev v tomto sviatku zdôrazniť predovšetkým stretnutie Ježiša so starcom Simeonom, totiž stretnutie nového Človeka so starým človekom, a naplnenie očakávania celého ľudu Izraela, ktorí tu reprezentujú Simeon a Anna. „Nové dieťa“, „predvečný Boh“ – ako sme spievali na Narodenie – ide v ústrety človeku.

„Ozdob svoj stánok, Sion, a prijmi kráľa Krista; bozkom pozdrav Máriu, nebeskú bránu, pretože sa stala trónom cherubínov a nosí Kráľa slávy. Panna je oblakom svetla, pretože nesie na rukách syna, ktorý je pred rannou zorou…“

Typické a prekrásne sú kristologické vyznania v neustálej hre protikladov: „Ten, ktorého nosia cherubíni a ospevujú serafíni,“ hľa, je „v náručí Márie“ a „v rukách svätého starca“. A Simeon, „nosiac Život, žiada si byť vzatý zo života“, so záverečnou narážkou, ktorá je priamo paschálna: „Dovoľ, ó Vládca, aby som šiel, oznámiť Adamovi, že som videl predvečného Boha, ako sa stal dieťaťom.“

Kedy sú Vianoce? Keď si uveril, že to maličké dieťa je Boh vtelený kvôli tebe. Keď si sa mu poklonil a zároveň pochopil, že už nie je možné vrátiť sa tou istou cestou, po ktorej si kráčal, kým si ho nepoznal. Tá prvá cesta by zasa viedla len k Herodesovi. Kto však raz spoznal Krista, Herodesovi sa vyhýba. Blažení mudrci, ktorí sa vrátili domov inou cestou: tá iná cesta je totiž Kristus sám, Cesta, Pravda a Život.

Požehnané Sviatky Kristovho narodenia prajem všetkým.

Christós Raždájetsja!

O jeho narodení nevieme veľa, ani len presný rok nevieme. Udáva sa narodenie v rozpätí rokoch 250-272, v meste Patara, na južnom pobreží Malej Ázie, v dnešnom Turecku. Jeho rodičia boli dobrí kresťania, otec Eufemius bol mužom bohatým, ale mimoriadne zbožným a milosrdným a matka Anna bola sestra Mikuláša, bývalého myrského arcibiskupa. Dieťaťu sa veľmi potešili, pretože už dlho žili v manželstve a nemohli mať deti. Že ich napokon Pán Boh požehnal, bolo pre nich veľkým šťastím a radosťou. Jeho životopisci hovoria, že už od mladosti bolo v ňom vidieť niečo zvláštneho. Je to aj pochopiteľné, veď žil medzi pohanskými chlapcami, od ktorých sa líšil úprimnou zbožnosťou a skromnosťou. Úsmevom si podmaňoval mladé duše, vyhľadal ich a privádzal na cestu zbožnosti a čistého života. To isté robil aj ako dospelý. Práve z tohto dôvodu dostal titul miláčika a ochrancu detí. Povesť o jeho nádhernom živote budila pozornosť duchovenstva a bolo prianím všetkých, aby sa stal kňazom. viac

Gréckokatolícka cirkev na Slovensku vstúpila vo štvrtok 15. novembra do pôstneho obdobia pred sviatkami Narodenia Pána, známeho najmä pod názvom „Filipovka“, pretože začína deň po sviatku sv. apoštola Filipa.

Obdobie Filipovky, do ktorého sme vstúpili, je aj napriek tomu, že mu často nevenujeme takú pozornosť ako Veľkému pôstu, dôležitým pozvaním k úprimnej príprave na sviatky Pánovho narodenia. Cirkev vždy predkladala veriacim obdobie pôstu ako pozvanie k prehĺbeniu vzťahu s Bohom, sebou samým i ostatnými ľuďmi. Pôst je obdobím, ktoré nás pozýva priblížiť sa k Bohu zložiac masky, ktoré každodenne nosíme a za ktoré sa skrývame, aby sme tak ešte intenzívnejšie a hlbšie zakúsili, ako veľmi potrebujeme jeho lásku a odpustenie.

Jediným a skutočným zmyslom Filipovky je totiž to, aby nám pomohla sviatky Narodenia Pána prežiť v čo najhlbšej radosti z prítomnosti toho, ktorý sa túžil priblížiť človeku tak veľmi, že sa stal jedným z nás.