farnosť Jakubany

Sviatok Stretnutia Pána má svoj pôvod v udalosti z Ježišovho života, ktorú opisuje evanjelista Lukáš (Lk 2, 22-40). Mojžišov zákon predpisoval, že každá žena po narodení chlapca nesmela 40 dní vojsť do chrámu, lebo v tomto čase sa považovala za nečistú. Toto obdobie štyridsiatich dní sa nazývalo dňami očisťovania. Po zakončení týchto dní prichádzala matka novonarodeného dieťaťa do chrámu a priniesla obetu, čím sa stávala (obradne) čistou.  Zároveň podľa zákona mala zasvätiť svojho prvorodeného Bohu.
Bohatšia žena mala pri tejto príležitosti obetovať jednoročného baránka na celostnú žertvu a mladého holúbka alebo hrdličku; ak bola chudobná, mala priniesť pár hrdličiek alebo dva holúbky. Prečistá Panna Mária ako Božia Matka sa nemusela podrobiť obradu očisťovania, lebo sa posvätila Kristovým narodením, ako hovorí kondák sviatku: „Kriste Bože, svojím narodením si posvätil život Panny (panenské lono)“. Napriek tomu, Mária v pokore splnila to, čo predpisoval zákon a priniesla na obetu pár hrdličiek.

Toto malé dieťa, ktoré dnes rodičia priniesli do chrámu, je predvečný Boh, ktorý dal Zákon Mojžišovi na hore Sinaj. Na stichirách lítie spievame: „Ten, čo dal na Sinaji Zákon skrze Mojžiša, dnes sa zjavil ako dieťa… Dnes sa podrobuje sinajským predpisom Zákonodarca, robí tak z čistej lásky k nám… Simeon berie dnes na ruky Pána slávy, ktorého Mojžiš videl na Sinaji oblakom zahaleného, keď od neho prijal dosky desatora… Dnes stvoriteľ neba i zeme spočíva na rukách starca Simeona“.

Sviatok sa (v západnom obrade) ľudovo nazýva Hromnice a spája sa s požehnaním hromničnej sviece, v ktorej vidíme ochranu pred rozličnými živelnými pohromami a nebezpečenstvami. Zavedenie svätenia hromničných sviečok sa pripisuje pápežovi Geláziovi r. 494. V tento deň sa v Katolíckej cirkvi slávi Deň zasväteného života.

Sviatok Troch svätiteľov patrí medzi najnovšie sviatky východnej Cirkvi byzantského obradu. Podnetom pre zavedenie tohto sviatku bol veľký spor v druhej polovici 11. stor. o to, ktorý z týchto troch svätých hierarchov je významnejší pre Cirkev a je pred Bohom najväčší. Jedni viac vyzdvihovali svätého Bazila Veľkého, druhí svätého Gregora Bohoslova, a iní zasa svätého Jána Zlatoústeho.

Tento spor vyriešili sami svätitelia, ktorí sa vtedy zjavili – najprv jednotlivo, a potom spoločne – múdremu a čnostnému biskupovi Jánovi z mesta Euchaiti a povedali mu: „Ako vidíš, pred Bohom sme si rovní a nie je medzi nami nič protirečiace, či sporné, a každý z nás v svojej dobe – osobitne inšpirovaný Božím Duchom – učil, čo je potrebné pre spásu ľudí. Preto medzi nami nik nie je prvý, či druhý, ale keď spomenieš jedného, pripájajú sa k nemu ďalší dvaja. Vstaň, teda, a povedz tým, ktorí sa pre nás hádajú, aby sa nerozdeľovali medzi sebou, lebo ako za života, tak aj po smrti sa usilujeme viesť všetky končiny sveta k pokoju a jednote. Na dôkaz našej rovnosti pred Bohom nám ustanovíš v jeden deň spoločný sviatok. My na svojich ctiteľov budeme pamätať v príhovore pri Božom tróne!“

Biskup Ján urobil, ako mu svätitelia prikázali. A keďže Cirkev už slávila v januári pamiatku každého z nich zvlášť, určil v r. 1076 ich spoločný sviatok na 30. januára. Okrem toho, na ich česť napísal homíliu a bohoslužobné texty – tropáre a kondáky, kánon i stitchiry.

V 8. decembra Gréckokatolícka cirkev spoločne s Rímskokatolíckou slávia sviatok počatia Presvätej Bohorodičky.

Deväť mesiacov pred Narodením Panny Márie cirkev slávi jej počatie. Vo východných cirkvách sa tento sviatok slávil lokálne už od 10. storočia. Okolo roku 1100 Anselm z Cantebury zaviedol tento sviatok vo svojej diecéze.

V roku 1477 pápež Sixtus IV. zaviedol slávenie tohto sviatku v Ríme. Za pápeža Klementa XI. sa v roku 1708 rozšíril tento sviatok do celej katolíckej cirkvi. V roku 1854 vyhlásil pápež Pius IX. Dogmu Nepoškvrneného počatia Panny Márie svätou Annou.

Pri počatí Márie svätou Annou sa o spolupôsobení Joachima nepochybuje. Osobitosťou je, že Boh Máriu od prvého momentu jej existencie ochránil od dedičného hriechu. Táto nová pápežská dogma sa pri vyhlásení, ako ešte aj do dnešného dňa stretáva s odmietnutím zo strany protestantov a pravoslávnych.

Po vyhlásení dogmy bol na príkaz pápeža Pia IX v roku 1856 vztýčený stĺp na Piazza di Spagna (Španielskom námestí) v Ríme. Na jeho vrchole sa nachádza bronzová figúra: Matka Božia stojí na zemeguli, pod jej nohami je had. Na základe stĺpu sú štyri postavy zo starého zákona: Mojžiš, Daniel, Izaiáš a Ezechiel. Od roku 1953 sa zaužíval v Ríme zvyk, že 8. decembra podvečer prichádza k tomuto stĺpu pápež, prinesie kyticu kvetov a prednesie krátku modlitbu.

Titul “Divotvorca”: Toto je jeho najčastejšie používaný titul vo východných cirkvách. Veriaci veria, že jeho orodovanie je mimoriadne silné a účinné.

Príbehy o pomoci: Existuje nespočetné množstvo ľudových príbehov a cirkevných záznamov o tom, ako svätý Mikuláš pomohol námorníkom v búrkach, zachránil nespravodlivo odsúdených, nasýtil hladujúcich a uzdravil chorých.

Svätý Mikuláš sa stal patrónom mnohých ľudí. Okrem detí a námorníkov je považovaný za patróna kupcov, pekárov, dokonca aj väzňov a je vzývaný pri akejkoľvek ťažkosti či nespravodlivosti.

Jeho úcta vo východných cirkvách presahuje len spomienku na historickú osobu; je živou súčasťou viery v orodovníka, ktorý neustále pomáha ľuďom v núdzi.

Cirkev zvyčajne neoslavuje deň pozemského narodenia svätých, ale ich deň narodenia pre nebo – deň smrti. Výnimkou sú dvaja najväčší svätci v Cirkvi – Prečistá Panna Mária a sv. Ján Krstiteľ. Preto sa v liturgickom kalendári slávi nielen ich nebeské, ale aj ich pozemské narodenie.

Jeden z veľkých sviatkov, ktorý sa slávi začiatkom nášho cirkevného roku je sviatok Narodenia Presvätej Bohorodičky. Ide o veľmi radostný sviatok, lebo ako hovorí tropár, narodenie Bohorodičky „zvestovalo radosť celému svetu“, veď z nej zažiarilo „Slnko pravdy, Kristus, Boh náš“.

V rámci cirkevného roka je tento sviatok predobrazom sviatku Kristovho narodenia a ako hlavnú tému rozvíja myšlienku, že za našu spásu nevďačíme prirodzenej dobrote človeka, ale len božskej milosti, ktorá ako zázrak vnikla do našich dejín a zmenila ich. Táto skutočnosť sa vykresľuje aj obrazne tým, že rozprávanie sviatku vychádza z apokryfného Jakubovho protoevanjelia. V ňom sa spomína, že Joachim a Anna boli dlho bezdetní a veľmi preto trpeli, až sa na ich modlitby anjel zjavil Anne v záhrade a postiacemu sa Joachimovi v púšti a prisľúbil im požehnané potomstvo. Nato bol zrušená Annina neplodnosť a počala Máriu, Bohorodičku. V spevoch tohto sviatku sú Joachim a Anna videní ako opak Adama a Evy. Toto objasňuje význam vykresleného: ľudská prirodzenosť sa cez naše hriechy stala neplodnou, takže sa už nijakým spôsobom nedokáže sama spasiť. Keď napriek tomu dostane Božie narodenie, potom len preto, lebo sám Boh sa jej ujíma cez zázrak svojej milosti a odstraňuje jej neplodnosť. To znamená, že sviatok Narodenia Božej Matky je vo svojom najvlastnejšom, najhlbšom význame Pánovým sviatkom a chváli zázrak prijatia a spásenia našej skazenej prirodzenosti naším Pánom a Bohom Ježišom Kristom. (Sergius Heitz: Mysterium der Anbetung 1).