Kristus svojím zmŕtvychvstaním porazil smrť, nám daroval život a nevyvrátiteľne dokázal pravdivosť svojho učenia a ukázal nám svoju Božskú moc. Sv. Ján Zlatoústy nám hovorí: „Každý, kto je zbožný a bohabojný, nech sa osvieži a teší z tejto krásnej a skvelej slávnosti. Kto je verný služobník, nech vojde s plesaním do radosti svojho Pána. Kto sa pôstom unavil, nech teraz prijme odmenu… Stôl je plný, jedzte všetci. Pokrm je pripravený, nech nikto neodchádza hladný. Všetci majte účasť na hostine viery, prijmite všetci bohatstvo dobroty. Nikto nech sa neponosuje na nedostatok, lebo prišlo spoločné kráľovstvo. Nikto nech sa nezarmucuje nad previneniami, lebo z hrobu zažiarilo odpustenie. Nech sa nik nebojí smrti, lebo Spasiteľova smrť nás oslobodila. Zničil ju ten, ktorého zajala. On zostúpil do predpeklia a peklu odňal korisť. A peklo sa zarmútilo, keď skúsilo jeho telo… Smrť, kde je tvoj osteň? Peklo, kde je tvoje víťazstvo? Kristus vstal z mŕtvych a ty si porazené. Kristus vstal z mŕtvych a padli démoni. Kristus vstal z mŕtvych a radujú sa anjeli. Kristus vstal z mŕtvych a vládne život. Kristus vstal z mŕtvych a nikto nezostal v hrobe… …a práve túto radostnú správu o zmŕtvychvstaní začíname oslavovať utierňou vzkriesenia v nedeľu Paschy. Kánon utierne Vzkriesenia je jedným z najväčších a najkrajších pokladov liturgického bohatstva Východnej cirkvi. Preto po všetky dni nášho života znova a znova volajme.

„S radosťou vstúpme do obdobia žiarivého pôstu, pretože sa púšťame do duchovného boja. Očisťme si ducha i telo. Ako sa postíme od jedla, tak sa zdržme každej vášne. Keď sa radujeme z cností Ducha, môžeme vytrvať v láske, aby sme boli hodní vidieť slávnostné umučenie Krista, nášho Boha, a s duchovnou radosťou zazrieť jeho sväté vzkriesenie“ (večiereň s obradom odpustenia).

Milovaný bratia a sestry veľký pôst nevítajme ako čas pre samo-spôsobenú agóniu alebo na seba-zdokonaľovaciu terapiu. Toto obdobie pozdravujeme ako svätý čas, ktorý je zasvätený sebanáprave, sebaočisteniu a sebaosvieteniu prostredníctvom plnenia prikázaní ukrižovaného Boha.

Vytláčame zlo, ktoré je v nás, a dovoľujeme, aby sa v nás hlbšie zakorenilo ovocie Svätého Ducha: láska, radosť, pokoj, trpezlivosť, láskavosť, dobrota, vernosť, jemnosť, sebaovládanie (Galaťanom 5, 22).

Vyjadrujeme zármutok nad svojimi hriechmi, ale robíme to v radosti z Božieho milosrdenstva. Pripravujeme sa na vzkriesenie, Kristovo i svoje. Pri svojom krste sme dostali otázku, či sa zriekame všetkého zlého, či prijímame Krista a či budeme žiť Kristov život. Ak sme boli v tom čase deťmi, odpovedali za nás naši krstní rodičia. Ale teraz ako dospelí sa zaväzujeme žiť Krista a byť druhým Kristom v našom svete.

Sviatok sa začína sláviť v Jeruzaleme až v druhej polovici 4. storočia. Prvú zmienku o tom podáva pútnička Etéria vo svojom denníku, kde ho nazýva štyridsiatym dňom po Bohozjavení. Postupne sa z Jeruzalema rozširoval na celý Východ.

Traduje sa, že pápež Sergius na konci 7.storočia zaviedol zvyk posväcovania sviečok, v ktorých vidíme ochranu pred rozličnými živelnými pohromami a nebezpečenstvami. Táto prax už ale existovala v Alexandrii, kde sv. Cyril Alexandrijský ešte v roku 444 spomína obyčaj prinášať v tento deň sviečky do chrámu.

Duch bohoslužieb sviatku je rovnaký, ako na sviatok Kristovho narodenia a Bohozjavenia: hlavnou myšlienkou je osláviť zjavenie sa Boha na zemi, zvelebovať Kristovo božstvo a vzdať úctu Prečistej Panne Márii, ako Matke Božej.

Pri slávení tohto sviatku vystupuje do popredia jedna dôležitá skutočnosť a to tá, že rodičia chcú zasvätiť Dieťa Pánovi vo svätyni jeho božskej, nevýslovnej Prítomnosti. Znakom čoho je obeta, ktorou sa Syn daruje nebeskému Otcovi v spoločenstve lásky. Toto je prvé a podstatné Stretnutie, Otca so Synom, ktoré sa uskutočňuje v ten istý deň, kedy aj ďalšie stretnutia. Týmto sviatkom si pripomíname túto dôležitú skutočnosť. Neskôr sa v Lukášovom evanjeliu môžeme dočítať, ako dvanásťročný Ježiš vysvetľuje svojim rodičom, že takého božie Stretnutie je stále, kde On, Boží Syn, má byť navždy v prítomnosti svojho Otca.

Svätitelia Ján Zlatoústy (Joan Zlatoústyj), Bazil Veľký (Vasilij Veľikyj) a Gregor Teológ (Grigorij Bohoslov), majú každý svoj osobitný deň kedy oslavujeme ich pamiatku (prázdnik).

Prečo teda majú aj spoločný sviatok?

Raz odkiaľ si v národe vzišiel spor, kto je z trojice svätcov najväčší.  Jedni vyzdvihovali Zlatoústeho, kvôli jeho ohromnej kráse reči a jasnosti vo vysvetľovaní viery. Druhý Bazila, kvôli jeho čistote a chrabrosti a tretí Gregora pre jeho nedosiahnuteľnú hĺbku a výšku mysle v teológií. A tak sa jedni nazvali Joanitmi, druhý Vasiliánmi a tretí Gregoriánmi.

No Božia prozreteľnosť tento spor vyriešila. Euchaitský biskup Ján mal raz sen, v ktorom sa mu najprv osobitne zjavil každý z troch svätcov, vo veľkej sláve a nevýslovnej kráse. Potom sa mu zjavili všetci traja spolu. Vtedy mu vo sne povedali: ,,Ako vidíš, my sme jedno u Boha a nič v nás nie je protichodné …, a ani medzi nami niet prvého a druhého.“ A tak povedali biskupovi aby im ustanovil spoločný sviatok a bohoslužobné texty.

Zaujímavosťou je, že v Grécku títo traja svätci požívajú veľkú úctu a tak tento sviatok nie je len cirkevným sviatkom, ale aj jedným z najväčších štátnych sviatkov.