farnosť Jakubany

V byzantskom obrade obdobia pôstu,  pre Paschou, je známy ako Veľký pôst. Nazýva sa Veľký pôst nielen pre svoju dĺžku (sedem týždňov), ale hlavne pre svoj význam pre duchovnú obnovu veriacich. V cirkevnej slovančine sa Veľký pôst nazýva Svjata Četyredesiatnica, čo znamená Svätá Štyridsiatnica. Veľký pôst možno opísať ako štyridsaťdňové obdobie modlitby, pokánia a duchovných cvičení v príprave na správne slávenie Paschy.

Veľký pôst, ako ho poznáme dnes, je výsledkom veľmi zložitého historického vývoja, ktorého nie všetky etapy boli dosiaľ dostatočne objasnené. Zdá sa, že v druhom storočí Cirkev poznala len veľmi krátky pôst (jeden alebo dva dni) pred Paschou. V treťom storočí sa pôst pred Paschou rozšíril na celý týždeň, ktorý poznáme pod názvom Strastný alebo Svätý týždeň.

Podľa byzantskej tradície sa pôstna disciplína skladá z troch samostatných častí; 1. telesný alebo vonkajší pôst, ktorý zahŕňa zdržiavanie od určitých jedál, nápojov a zábavy; 2. duchovný alebo vnútorný pôst, ktorý pozostáva zo zdržiavania sa „všetkého zla“ – hriechu; 3. duchovná obnova, ktorá sa dosahuje praktizovaním čností a dobrých skutkov.

Telesný pôst, nazývaný aj asketický pôst, sa vyvinul najmä pod vplyvom mníšskej disciplíny a stal sa veľmi prísnym, ako to opisuje svätý Teodor Studita († 826): „Počas Veľkého pôstu jeme len raz denne, okolo deviatej hodiny (t. j. o 15:00 hod.), pričom konzumujeme iba suché jedlo a zeleninu bez oleja; nepijeme ani víno, s výnimkou soboty a nedele, keď je povolené jesť aj ryby. Počas Veľkého (Svätého) týždňa zachovávame, nakoľko je to možné, úplný pôst bez vína a oleja až do noci (Svätej) soboty.“ (porov. Chron. Katech. 9)

Svätý Teodor, ktorý dodržiaval umiernenú mníšsku disciplínu, dáva nasledovnú radu: „Čo sa týka množstva a kvality jedla, mal by si sa postiť toľko, koľko tvoje telo dokáže zniesť.“ (porov. Epištolár, 1. II, 135. list) Ten istý princíp by sa mal uplatňovať aj dnes, keďže naše pôstne pravidlá predpisujú len symbolický pôst.

Aby sa počas pôstu vytvorila atmosféra modlitby, Otcovia trvali na úplnej zdržanlivosti od všetkých druhov zábav, t. j. od hudby, tanca, večierkov počas pôstu (porov. Homília proti opilcom, 1 – 2), a svätý Ján Zlatoústy karhal tých, ktorí sa počas Veľkého pôstu „opovážili zúčastniť na konských dostihoch“ (porov. Homília na Genezis VI, 1). Tento bod pôstu by mal byť dnes zdôrazňovaný, keďže naše mladšie generácie sužuje mánia zabávania sa.

Duchovný alebo vnútorný pôst, ktorý spočíva v zdržanlivosti od všetkého zlého – najmä od ťažkého hriechu – je najpodstatnejšou časťou pôstu. Svätý Ján Zlatoústy učil, že „hodnota pôstu nespočíva ani tak v zdržanlivosti od jedla, ako skôr v upustení od hriešnych zvyklostí“ (porov. Homília o sochách III, 11).

Modlitba

„Keďže sme boli zranení hriechom, musíme ho liečiť pokáním. Ale pokánie bez pôstu je bezcenné. Nuž pôstom sa ospravedlňte pred Bohom!“

Svätý Bazil, Homília o Pôste I,

Zdroj: https://svetkrestanstva.postoj.sk/100280/svaeta-styridsiatnica-tradicny-zvyk-byzantskeho-obradu

Sviatok Stretnutia Pána má svoj pôvod v udalosti z Ježišovho života, ktorú opisuje evanjelista Lukáš (Lk 2, 22-40). Mojžišov zákon predpisoval, že každá žena po narodení chlapca nesmela 40 dní vojsť do chrámu, lebo v tomto čase sa považovala za nečistú. Toto obdobie štyridsiatich dní sa nazývalo dňami očisťovania. Po zakončení týchto dní prichádzala matka novonarodeného dieťaťa do chrámu a priniesla obetu, čím sa stávala (obradne) čistou.  Zároveň podľa zákona mala zasvätiť svojho prvorodeného Bohu.
Bohatšia žena mala pri tejto príležitosti obetovať jednoročného baránka na celostnú žertvu a mladého holúbka alebo hrdličku; ak bola chudobná, mala priniesť pár hrdličiek alebo dva holúbky. Prečistá Panna Mária ako Božia Matka sa nemusela podrobiť obradu očisťovania, lebo sa posvätila Kristovým narodením, ako hovorí kondák sviatku: „Kriste Bože, svojím narodením si posvätil život Panny (panenské lono)“. Napriek tomu, Mária v pokore splnila to, čo predpisoval zákon a priniesla na obetu pár hrdličiek.

Toto malé dieťa, ktoré dnes rodičia priniesli do chrámu, je predvečný Boh, ktorý dal Zákon Mojžišovi na hore Sinaj. Na stichirách lítie spievame: „Ten, čo dal na Sinaji Zákon skrze Mojžiša, dnes sa zjavil ako dieťa… Dnes sa podrobuje sinajským predpisom Zákonodarca, robí tak z čistej lásky k nám… Simeon berie dnes na ruky Pána slávy, ktorého Mojžiš videl na Sinaji oblakom zahaleného, keď od neho prijal dosky desatora… Dnes stvoriteľ neba i zeme spočíva na rukách starca Simeona“.

Sviatok sa (v západnom obrade) ľudovo nazýva Hromnice a spája sa s požehnaním hromničnej sviece, v ktorej vidíme ochranu pred rozličnými živelnými pohromami a nebezpečenstvami. Zavedenie svätenia hromničných sviečok sa pripisuje pápežovi Geláziovi r. 494. V tento deň sa v Katolíckej cirkvi slávi Deň zasväteného života.

Sviatok Troch svätiteľov patrí medzi najnovšie sviatky východnej Cirkvi byzantského obradu. Podnetom pre zavedenie tohto sviatku bol veľký spor v druhej polovici 11. stor. o to, ktorý z týchto troch svätých hierarchov je významnejší pre Cirkev a je pred Bohom najväčší. Jedni viac vyzdvihovali svätého Bazila Veľkého, druhí svätého Gregora Bohoslova, a iní zasa svätého Jána Zlatoústeho.

Tento spor vyriešili sami svätitelia, ktorí sa vtedy zjavili – najprv jednotlivo, a potom spoločne – múdremu a čnostnému biskupovi Jánovi z mesta Euchaiti a povedali mu: „Ako vidíš, pred Bohom sme si rovní a nie je medzi nami nič protirečiace, či sporné, a každý z nás v svojej dobe – osobitne inšpirovaný Božím Duchom – učil, čo je potrebné pre spásu ľudí. Preto medzi nami nik nie je prvý, či druhý, ale keď spomenieš jedného, pripájajú sa k nemu ďalší dvaja. Vstaň, teda, a povedz tým, ktorí sa pre nás hádajú, aby sa nerozdeľovali medzi sebou, lebo ako za života, tak aj po smrti sa usilujeme viesť všetky končiny sveta k pokoju a jednote. Na dôkaz našej rovnosti pred Bohom nám ustanovíš v jeden deň spoločný sviatok. My na svojich ctiteľov budeme pamätať v príhovore pri Božom tróne!“

Biskup Ján urobil, ako mu svätitelia prikázali. A keďže Cirkev už slávila v januári pamiatku každého z nich zvlášť, určil v r. 1076 ich spoločný sviatok na 30. januára. Okrem toho, na ich česť napísal homíliu a bohoslužobné texty – tropáre a kondáky, kánon i stitchiry.

V 8. decembra Gréckokatolícka cirkev spoločne s Rímskokatolíckou slávia sviatok počatia Presvätej Bohorodičky.

Deväť mesiacov pred Narodením Panny Márie cirkev slávi jej počatie. Vo východných cirkvách sa tento sviatok slávil lokálne už od 10. storočia. Okolo roku 1100 Anselm z Cantebury zaviedol tento sviatok vo svojej diecéze.

V roku 1477 pápež Sixtus IV. zaviedol slávenie tohto sviatku v Ríme. Za pápeža Klementa XI. sa v roku 1708 rozšíril tento sviatok do celej katolíckej cirkvi. V roku 1854 vyhlásil pápež Pius IX. Dogmu Nepoškvrneného počatia Panny Márie svätou Annou.

Pri počatí Márie svätou Annou sa o spolupôsobení Joachima nepochybuje. Osobitosťou je, že Boh Máriu od prvého momentu jej existencie ochránil od dedičného hriechu. Táto nová pápežská dogma sa pri vyhlásení, ako ešte aj do dnešného dňa stretáva s odmietnutím zo strany protestantov a pravoslávnych.

Po vyhlásení dogmy bol na príkaz pápeža Pia IX v roku 1856 vztýčený stĺp na Piazza di Spagna (Španielskom námestí) v Ríme. Na jeho vrchole sa nachádza bronzová figúra: Matka Božia stojí na zemeguli, pod jej nohami je had. Na základe stĺpu sú štyri postavy zo starého zákona: Mojžiš, Daniel, Izaiáš a Ezechiel. Od roku 1953 sa zaužíval v Ríme zvyk, že 8. decembra podvečer prichádza k tomuto stĺpu pápež, prinesie kyticu kvetov a prednesie krátku modlitbu.

Titul “Divotvorca”: Toto je jeho najčastejšie používaný titul vo východných cirkvách. Veriaci veria, že jeho orodovanie je mimoriadne silné a účinné.

Príbehy o pomoci: Existuje nespočetné množstvo ľudových príbehov a cirkevných záznamov o tom, ako svätý Mikuláš pomohol námorníkom v búrkach, zachránil nespravodlivo odsúdených, nasýtil hladujúcich a uzdravil chorých.

Svätý Mikuláš sa stal patrónom mnohých ľudí. Okrem detí a námorníkov je považovaný za patróna kupcov, pekárov, dokonca aj väzňov a je vzývaný pri akejkoľvek ťažkosti či nespravodlivosti.

Jeho úcta vo východných cirkvách presahuje len spomienku na historickú osobu; je živou súčasťou viery v orodovníka, ktorý neustále pomáha ľuďom v núdzi.