farnosť Jakubany

Názov žiadateľa: Gréckokatolícka cirkev, farnosť Jakubany

Názov projektu: Obnova fasády a strechy Gréckokatolíckeho chrámu svätých Petra a Pavla

Miesto realizácie akcie/projektu: Chrám sv. apoštolov Petra a Pavla v Jakubanoch, súpisné číslo 510

Číslo zmluvy : MK-6184/2022-180

Schválená výška dotácie: 300 000,00€

Hlavným cieľom podporeného projektu bola obnova sakrálneho objektu zaradeného do registra nehnuteľných národných kultúrnych pamiatok- Gréckokatolíckeho chrámu sv. apoštolov  Petra a Pavla v Jakubanoch. Chrám je postavený v secesnom štýle inšpirovaný byzantskými a románskymi prvkami a tiež slohom Modern. Základy chrámu sa položili v roku 1904 a posvätený bol v roku 1911.Chrám má pôdorys gréckeho kríža. Jeho rozloha je 480 m² a má výšku 50 m a na vrchol veže vedie 120 schodov.

V rámci projektu boli opravené najviac poškodené časti strechy, fasády a čiastočná výmena okenných výplní. Cieľom žiadateľa je zachovávať chrám a jeho kultúrnu, národnú a duchovnú hodnotu pre budúce generácie, nakoľko je chrám ojedinelou stavbou svojho druhu v celej strednej Európe. Obnovený chrám bude využívaný na rôzne náboženské aktivity a uskutočnenie liturgií pre členov cirkvi. Dostupný je aj pre širokú verejnosť, ktorá má záujem navštíviť chrám ako národnú kultúrnu pamiatku. Prostredníctvom zrealizovaného projektu sa prispieva k zvyšovaniu kvality života obyvateľov obce Jakubany. Podporeným projektom sa prispieva k budovaniu a posilňovaniu spoločnej identity a vzťahov v komunite.

Z rozpočtu stavby predloženým po uskutočnení výberu zhotoviteľa, na základe zákona o verejnom obstarávaní,  bola dotácia z Ministerstva kultúry Slovenskej republiky použitá na obnovu vonkajšej fasády na chráme, opravy omietok, výmeny strešnej krytiny, opravu krovu a výmenu okien . Obnovu  schválil aj Krajský pamiatkový úrad, ktorý počas celej realizácie obnovy chrámu dohliadal na konkrétne stavebné práce.

V 8. decembra Gréckokatolícka cirkev spoločne s Rímskokatolíckou slávia sviatok počatia Presvätej Bohorodičky.

Deväť mesiacov pred Narodením Panny Márie cirkev slávi jej počatie. Vo východných cirkvách sa tento sviatok slávil lokálne už od 10. storočia. Okolo roku 1100 Anselm z Cantebury zaviedol tento sviatok vo svojej diecéze.

V roku 1477 pápež Sixtus IV. zaviedol slávenie tohto sviatku v Ríme. Za pápeža Klementa XI. sa v roku 1708 rozšíril tento sviatok do celej katolíckej cirkvi. V roku 1854 vyhlásil pápež Pius IX. Dogmu Nepoškvrneného počatia Panny Márie svätou Annou.

Pri počatí Márie svätou Annou sa o spolupôsobení Joachima nepochybuje. Osobitosťou je, že Boh Máriu od prvého momentu jej existencie ochránil od dedičného hriechu. Táto nová pápežská dogma sa pri vyhlásení, ako ešte aj do dnešného dňa stretáva s odmietnutím zo strany protestantov a pravoslávnych.

Po vyhlásení dogmy bol na príkaz pápeža Pia IX v roku 1856 vztýčený stĺp na Piazza di Spagna (Španielskom námestí) v Ríme. Na jeho vrchole sa nachádza bronzová figúra: Matka Božia stojí na zemeguli, pod jej nohami je had. Na základe stĺpu sú štyri postavy zo starého zákona: Mojžiš, Daniel, Izaiáš a Ezechiel. Od roku 1953 sa zaužíval v Ríme zvyk, že 8. decembra podvečer prichádza k tomuto stĺpu pápež, prinesie kyticu kvetov a prednesie krátku modlitbu.

Titul “Divotvorca”: Toto je jeho najčastejšie používaný titul vo východných cirkvách. Veriaci veria, že jeho orodovanie je mimoriadne silné a účinné.

Príbehy o pomoci: Existuje nespočetné množstvo ľudových príbehov a cirkevných záznamov o tom, ako svätý Mikuláš pomohol námorníkom v búrkach, zachránil nespravodlivo odsúdených, nasýtil hladujúcich a uzdravil chorých.

Svätý Mikuláš sa stal patrónom mnohých ľudí. Okrem detí a námorníkov je považovaný za patróna kupcov, pekárov, dokonca aj väzňov a je vzývaný pri akejkoľvek ťažkosti či nespravodlivosti.

Jeho úcta vo východných cirkvách presahuje len spomienku na historickú osobu; je živou súčasťou viery v orodovníka, ktorý neustále pomáha ľuďom v núdzi.

Cirkev zvyčajne neoslavuje deň pozemského narodenia svätých, ale ich deň narodenia pre nebo – deň smrti. Výnimkou sú dvaja najväčší svätci v Cirkvi – Prečistá Panna Mária a sv. Ján Krstiteľ. Preto sa v liturgickom kalendári slávi nielen ich nebeské, ale aj ich pozemské narodenie.

Jeden z veľkých sviatkov, ktorý sa slávi začiatkom nášho cirkevného roku je sviatok Narodenia Presvätej Bohorodičky. Ide o veľmi radostný sviatok, lebo ako hovorí tropár, narodenie Bohorodičky „zvestovalo radosť celému svetu“, veď z nej zažiarilo „Slnko pravdy, Kristus, Boh náš“.

V rámci cirkevného roka je tento sviatok predobrazom sviatku Kristovho narodenia a ako hlavnú tému rozvíja myšlienku, že za našu spásu nevďačíme prirodzenej dobrote človeka, ale len božskej milosti, ktorá ako zázrak vnikla do našich dejín a zmenila ich. Táto skutočnosť sa vykresľuje aj obrazne tým, že rozprávanie sviatku vychádza z apokryfného Jakubovho protoevanjelia. V ňom sa spomína, že Joachim a Anna boli dlho bezdetní a veľmi preto trpeli, až sa na ich modlitby anjel zjavil Anne v záhrade a postiacemu sa Joachimovi v púšti a prisľúbil im požehnané potomstvo. Nato bol zrušená Annina neplodnosť a počala Máriu, Bohorodičku. V spevoch tohto sviatku sú Joachim a Anna videní ako opak Adama a Evy. Toto objasňuje význam vykresleného: ľudská prirodzenosť sa cez naše hriechy stala neplodnou, takže sa už nijakým spôsobom nedokáže sama spasiť. Keď napriek tomu dostane Božie narodenie, potom len preto, lebo sám Boh sa jej ujíma cez zázrak svojej milosti a odstraňuje jej neplodnosť. To znamená, že sviatok Narodenia Božej Matky je vo svojom najvlastnejšom, najhlbšom význame Pánovým sviatkom a chváli zázrak prijatia a spásenia našej skazenej prirodzenosti naším Pánom a Bohom Ježišom Kristom. (Sergius Heitz: Mysterium der Anbetung 1).

Uprostred augusta slávime posledný mariánsky sviatok v cirkevnom roku. Pred naším zrakom znova oživuje udalosť ukončenia pozemskej púte a jej slávny vstup do nebeskej slávy. Východná tradícia pomenovala túto premenu Máriinho života z pozemského na nebeský liturgickým názvom uspenie – zosnutie. A začala s úctou uspenskej Bohorodičky hneď po Efezskom koncile (r. 431). Tým sa odlišuje od západnej tradície, ktorá slávi sviatok od 7. stor, pod názvom Nanebovzatie Panny Márie.

Dnes, keď slávi Cirkev veľký sviatok nie je deň smútku. Naopak – dnešok nám ukazuje radostné víťazstvo ženy, ktorej Syn porazil dávneho nepriateľa. (Gn 3,15) A keďže Mária žila v neustálej blízkosti Krista, on si ju po smrti zobral k sebe. Ako každé dieťa, aj Ježiš obdivoval svoju mamu. A tak s dušou i telom vzal ju do nebeského príbytku. Toto učenie sa nenachádza v evanjeliu, no je súčasťou našej viery. Veľmi pekne o tomto dni hovoria naše bohoslužobné texty: „Sme šťastní, že si našou zástankyňou, deň a noc sa prihováraš za nás“. Mária je už doma. Dnes všetky deti Cirkvi slávia radostné zavŕšenie cesty Božej matky. Dnes sa tešíme z toho, že ona dosiahla cieľ.

Tropár, 1. hlas

Pri pôrode si panenstvo zachovala, Bohorodička,

pri smrti svet si neopustila.

Odišla si do večnej blaženosti,

Lebo si Matka Života

a svojimi modlitbami zbavuješ smrti naše duše.

Slávenie tohto sviatku siaha do 4. stor. V tej dobe svätá Helena, matka cisára Konštantína Veľkého, dala postaviť chrám na hore Tábor na počesť Premenenia Pána. Tento sviatok sa vo Východnej cirkvi slávnostne oslavuje od 6. stor. pod názvom „Pánovho premenenia“.

Pôvodne sa sviatok Premenenia slávil vo februári. Avšak, keďže tento radostný sviatok väčšinou pripadol v pôstnom období, čo nezodpovedalo duchu pôstu a pokánia, bol preložený na 6. augusta. Prečo práve na tento deň? Historik Eusébius a Sv. Ján Damascenský sú toho názoru, že Premenenia Pána sa konalo 40 dní pred smrťou Kristovou. Tak Svätá Cirkev držiac sa tejto mienky, preložila sviatok Premenenia Pána z februára na 6. augusta, pretože o 40 dní neskôr – 14. septembra pripadá sviatok Povýšenia Kríža – spomienka na Kristovo utrpenie a smrť.

Sviatok Premenenia je jedným z dvanástich hlavných sviatkov našej cirkvi. Má jeden deň predprazdenstva a sedem dní poprazdenstva.

Tento sviatok sa slávi v čase, keď dozrievajú plody zeme. Od dávnych čias sa vo Východnej cirkvi v tento deň požehnávajú prvotiny úrody zeme, ako poďakovanie Bohu. Tento zvyk prevzala kresťanská tradícia zo Starého zákona, ktorý predpisoval priniesť prvotiny plodov do Chrámu (porov. Ex 23, 19). Zvyk požehnávať v zhromaždení prvotiny predpisujú apoštolské pravidlá z konca 3. stor.