farnosť Jakubany

Sviatok Zvestovania našej presvätej Vládkyni, Bohorodičke Márii, vždy Panne, je jedným z mála sviatkov, ktoré v byzantskej tradícii nachádzame vo Veľkom pôste. O veľkosti sviatku svedčia aj niekdajšie pomenovania: Kristovo počatie, Zvestovanie Krista, Začiatok spásy,

Sviatok má ako svoju nosnú tému zvestovanie vtelenia Božieho Slova a radosť, ktorá z toho pramení. V mnohých tropároch sa opakuje ako refrén výzva: „Raduj sa“, jedná sa o radosť, ktorá nemá v sebe nič povrchné, veď sa rodí z vedomia spásy, ktorá sa nám dáva v Kristovi, vo sviatku, ktorý sa snaží zatiahnuť celé stvorenie do chvály a kontemplácie sláveného tajomstva. Na radosti Zvestovania má teda účasť nebo, zem a celé stvorenie. Archanjel hovorí s Presvätou Bohorodičkou s najväčšou úctou a má pre ňu, ako Božiu matku, slová najvyššej pochvaly a obdivu.

„Raduj sa, zem neposiata; raduj sa, ker nespáliteľný; raduj sa, hlbina nepreniknuteľná; raduj sa, most, ktorý prevádza do neba a vyvýšený rebrík, ktorý videl Jakub; raduj sa, božská archa manny; raduj sa, oslobodenie z kliatby; raduj sa, návrat Adama z vyhnanstva: Pán s tebou.“

Pôstne obdobie je časom, kedy si máme uvedomiť Kristovo utrpenie, jeho obetu a lásku k človeku a na základe tejto skutočnosti urobiť sebareflexiu pre svoj vlastný život a svoje miesto v spoločnosti i spoločenstve, v ktorom žijeme. Na kríži Ježiša Krista sa rozbil starý svet a ten istý kríž sa stal zdrojom nového života.

Duchovný pôst, ktorý je zdržanlivosťou od každého zlého je najpodstatnejšou časťou pôstu. Svätý Ján Zlatoústy učil, že „hodnota pôstu nespočíva ani tak v zdržanlivosti od jedla, ako skôr v upustení od hriešnych zvykov“ (porov. Homília o sochách III, 11).

Počas Veľkého pôstu budeme rozjímať o kríži a utrpení Ježiša Krista. Pokúsme sa však spoznať aj svoj vlastný kríž, kde odovzdáme svoj starý život a prijmeme život podľa vzoru Ježiša Krista. Nech je pre každého z nás obdobie Veľkého pôstu časom milosti a posvätenia.

Veľký pôst je predovšetkým duchovnou cestou, ktorej cieľom je Pascha, „sviatok sviatkov“. Je to príprava k „naplneniu Paschy, pravému Zjaveniu“.

„Štyridsiaty deň po Bohozjavení sa tu slávi ozaj veľkými a slávnostnými obradmi.“ Takto nám v druhej polovici 4. storočia pútnička Egeria podáva svedectvo o slávení sviatku Stretnutia Pána v Bazilike Vzkriesenia v Jeruzaleme, s ohlasovaním evanjelia podľa Lukáša

Názvom „stretnutie“ (ὑπαπαντὴ) chce byzantská cirkev v tomto sviatku zdôrazniť predovšetkým stretnutie Ježiša so starcom Simeonom, totiž stretnutie nového Človeka so starým človekom, a naplnenie očakávania celého ľudu Izraela, ktorí tu reprezentujú Simeon a Anna. „Nové dieťa“, „predvečný Boh“ – ako sme spievali na Narodenie – ide v ústrety človeku.

„Ozdob svoj stánok, Sion, a prijmi kráľa Krista; bozkom pozdrav Máriu, nebeskú bránu, pretože sa stala trónom cherubínov a nosí Kráľa slávy. Panna je oblakom svetla, pretože nesie na rukách syna, ktorý je pred rannou zorou…“

Typické a prekrásne sú kristologické vyznania v neustálej hre protikladov: „Ten, ktorého nosia cherubíni a ospevujú serafíni,“ hľa, je „v náručí Márie“ a „v rukách svätého starca“. A Simeon, „nosiac Život, žiada si byť vzatý zo života“, so záverečnou narážkou, ktorá je priamo paschálna: „Dovoľ, ó Vládca, aby som šiel, oznámiť Adamovi, že som videl predvečného Boha, ako sa stal dieťaťom.“

Kedy sú Vianoce? Keď si uveril, že to maličké dieťa je Boh vtelený kvôli tebe. Keď si sa mu poklonil a zároveň pochopil, že už nie je možné vrátiť sa tou istou cestou, po ktorej si kráčal, kým si ho nepoznal. Tá prvá cesta by zasa viedla len k Herodesovi. Kto však raz spoznal Krista, Herodesovi sa vyhýba. Blažení mudrci, ktorí sa vrátili domov inou cestou: tá iná cesta je totiž Kristus sám, Cesta, Pravda a Život.

Požehnané Sviatky Kristovho narodenia prajem všetkým.

Christós Raždájetsja!