farnosť Jakubany

Uprostred augusta slávime posledný mariánsky sviatok v cirkevnom roku. Pred naším zrakom znova oživuje udalosť ukončenia pozemskej púte a jej slávny vstup do nebeskej slávy. Východná tradícia pomenovala túto premenu Máriinho života z pozemského na nebeský liturgickým názvom uspenie – zosnutie. A začala s úctou uspenskej Bohorodičky hneď po Efezskom koncile (r. 431). Tým sa odlišuje od západnej tradície, ktorá slávi sviatok od 7. stor, pod názvom Nanebovzatie Panny Márie.

Dnes, keď slávi Cirkev veľký sviatok nie je deň smútku. Naopak – dnešok nám ukazuje radostné víťazstvo ženy, ktorej Syn porazil dávneho nepriateľa. (Gn 3,15) A keďže Mária žila v neustálej blízkosti Krista, on si ju po smrti zobral k sebe. Ako každé dieťa, aj Ježiš obdivoval svoju mamu. A tak s dušou i telom vzal ju do nebeského príbytku. Toto učenie sa nenachádza v evanjeliu, no je súčasťou našej viery. Veľmi pekne o tomto dni hovoria naše bohoslužobné texty: „Sme šťastní, že si našou zástankyňou, deň a noc sa prihováraš za nás“. Mária je už doma. Dnes všetky deti Cirkvi slávia radostné zavŕšenie cesty Božej matky. Dnes sa tešíme z toho, že ona dosiahla cieľ.

Tropár, 1. hlas

Pri pôrode si panenstvo zachovala, Bohorodička,

pri smrti svet si neopustila.

Odišla si do večnej blaženosti,

Lebo si Matka Života

a svojimi modlitbami zbavuješ smrti naše duše.

Slávenie tohto sviatku siaha do 4. stor. V tej dobe svätá Helena, matka cisára Konštantína Veľkého, dala postaviť chrám na hore Tábor na počesť Premenenia Pána. Tento sviatok sa vo Východnej cirkvi slávnostne oslavuje od 6. stor. pod názvom „Pánovho premenenia“.

Pôvodne sa sviatok Premenenia slávil vo februári. Avšak, keďže tento radostný sviatok väčšinou pripadol v pôstnom období, čo nezodpovedalo duchu pôstu a pokánia, bol preložený na 6. augusta. Prečo práve na tento deň? Historik Eusébius a Sv. Ján Damascenský sú toho názoru, že Premenenia Pána sa konalo 40 dní pred smrťou Kristovou. Tak Svätá Cirkev držiac sa tejto mienky, preložila sviatok Premenenia Pána z februára na 6. augusta, pretože o 40 dní neskôr – 14. septembra pripadá sviatok Povýšenia Kríža – spomienka na Kristovo utrpenie a smrť.

Sviatok Premenenia je jedným z dvanástich hlavných sviatkov našej cirkvi. Má jeden deň predprazdenstva a sedem dní poprazdenstva.

Tento sviatok sa slávi v čase, keď dozrievajú plody zeme. Od dávnych čias sa vo Východnej cirkvi v tento deň požehnávajú prvotiny úrody zeme, ako poďakovanie Bohu. Tento zvyk prevzala kresťanská tradícia zo Starého zákona, ktorý predpisoval priniesť prvotiny plodov do Chrámu (porov. Ex 23, 19). Zvyk požehnávať v zhromaždení prvotiny predpisujú apoštolské pravidlá z konca 3. stor.

V osobách sv. apoštolov Petra a Pavla vidíme prácu všetkých apoštolov, ale týchto oslavujeme zvlášť, lebo si to zaslúžili za svoju veľkú horlivosť, obetavosť a utrpenie, ktoré prežili pri šírení kresťanstva. Všetci apoštoli, okrem apoštola Pavla, boli “svedkami” pozemského života Ježiša Krista. O živote a činnosti sv. Petra a Pavla. sa zachovali pomerne obšírne historické údaje (v evanjeliách, v Skutkoch apoštolov, v spisoch cirkevných Otcov a apologétov).

Sv. Peter (pôvodné meno Šimon zmenil po Ježišovom pozvaní za “rybára ľudí” na Peter – Skala) bol vždy v blízkosti Ježiša Krista počas jeho pozemského účinkovania. Je svedkom jeho premenenia na hore Tábor, v mene všetkých apoštolov vyznáva jeho božstvo, so svätým Jánom pripravuje veľkonočnú večeru a Pán za seba i za neho zaplatil chrámovú daň.

Sv. Pavol (pôvodné meno Šavol) nepatril k dvanástim vyvoleným a povolaným apoštolom. Za svoju horlivosť a obetavosť dostal titul apoštol. Jediný z apoštolov mal vysoké vzdelanie a bol rímskym občanom.

Úcta svätých apoštolov vzhľadom na ich veľký význam v Cirkvi sa vlastne začala od okamihu ich smrti. Ich hroby boli kresťanom dôverne známe a tešili sa veľkej úcte. Dosvedčuje to aj skutočnosť, že v 4. storočí je ich úcta rozšírená tak na Východe, ako aj na Západe. V roku 258 ich kresťania ukryli v katakombách sv. Sebastiána, odtiaľ ich v 4. storočí slávnostne preniesli do baziliky, ktorú dal na mieste Petrovho umučenia postaviť cisár Konštantín.

Je to najväčší sviatok tohto proroka, ktorý bol známy už v 4. storočí. Svätý Augustín hovorí: „V celom kresťanskom svete je slávený iba deň narodenia Ježiša Krista a sv. Jána Krstiteľa.“ (Narodenie Panny Márie vtedy ešte nebolo známe ako sviatok).

 Východná cirkev sa s osobitnou úctou vinie k tomuto svätcovi. Svedčí o tom veľký počet chrámov zasvätených jeho úcte a až 6 sviatkov na jeho česť v priebehu roka – počatie, narodenie, sťatie hlavy, prvé a druhé nájdenie hlavy, tretie nájdenie hlavy a zhromaždenie k Jánovi Krstiteľovi.

Deväť mesiacov po tom, ako sa archanjel Gabriel zjavil Zachariášovi a zvestoval mu narodenie syna sa narodil tento veľký Pánov Predchodca Ján. Po uplynutí ďalších ôsmich dní, ktoré boli potrebné podľa Mojžišovho zákona na obriezku a pomenovanie dieťaťa, sa zišli príbuzní Zachariáša a Alžbety. Keď sa opýtali otca, aké meno by chcel dať synovi, nemý napísal na tabuľku Ján.  Zachariášovi sa rozviazal jazyk a začal prorokovať.

Veľký a svetlý sviatok Paschy sa završuje o nič menej veľkým a svetlým sviatkom Svätej Päťdesiatnice. Po sviatku Narodenia, Bohozjavenia a Vzkriesenia patrí tento sviatok k najväčším sviatkom nášho cirkevného roka. Zostúpenie Svätého Ducha je vrcholom a spečatením celého diela spásy ľudského rodu, ktoré uskutočnil Boží Syn. Na deň Sv. Päťdesiatnice sám Svätý Ducha pomazal apoštolov a urobil z nich ohlasovateľov Kristovho Evanjelia. V deň Zoslania Svätého Ducha sa rodí a začína pôsobiť Kristova Cirkev. Svätý Ducha ju vedie, posväcuje, osvecuje a udržuje na ceste pravdy. Hlavnou témou sviatku Päťdesiatnice pre novozákonnú Cirkev je udalosť príchodu Svätého Ducha na apoštolov. Preto má tento sviatok aj pomenovanie Deň Zoslania Svätého Ducha alebo Deň Svätej Trojice. V pondelok po sviatku Päťdesiatnice slávi naša Cirkev sviatok Svätého Ducha.